Carnuntum v neskorej antike - život na prelome letopočtov
Carnuntum Cestovanie v čase vás zavedie do obdobia neskorej antiky, presnejšie do obdobia vlády cisára Valentiniána I. (364 - 375 n. l.). Čo však bola neskorá antika? Z dnešného pohľadu bola neskorá antika obdobím prevratov a zmien, ktoré často nezapadajú do nášho "klasického" obrazu Rimanov.
Napríklad vláda Júlia Cézara mala už viac ako 400 (!) rokov. Len pre porovnanie, to je pre nás dnes približne rovnako dlhá doba ako 30-ročná vojna a jej začiatok s pražskou defenestráciou v roku 1618, takže vtedajší ľudia by sa sotva považovali za súčasníkov prvých cisárov, ako boli Augustus, Nero alebo Caligula.
Ani súčasníci tej doby nenosili tógy a klasickú legionársku zbroj; muži nosili skôr nohavice a vojaci sa v našich očiach podobali skôr na raných rytierov. Ženy boli oblečené v tunikách, z ktorých niektoré boli bohato zdobené, hoci kostým sa mohol líšiť v závislosti od regiónu a kultúrnych vplyvov.
Valentinián I. sa intenzívne venoval ochrane hraníc a dal postaviť alebo rozšíriť pevnosti a burgy - silne opevnené strážne veže. Nebol to ani cisár podobný bohovi, ktorý vládol z veľkolepej metropoly Ríma. Pôvodne to bol jednoduchý vojak, ktorý urobil kariéru v rímskej armáde a ktorého vojaci vyhlásili za cisára. Jeho problémom neboli ani Egypťania či Kartágo, musel sa vysporiadať s početnými germánskymi kmeňmi na severnej hranici, ktoré boli Rímu rovnocennými protivníkmi - napríklad Kvádi, Markomani a Sarmati. Jeho nástupcovia (a mimochodom aj germánske kmene) sa potom museli vysporiadať s Hunmi, mocným jazdeckým národom z ázijských stepí, ktorých vpád priniesol rozsiahle zmeny. Tejto téme sa výborne venoval dokumentárny film Terra X "Europa in der Zeit... der Völkerwanderung" (Európa v období... sťahovania národov). Nielen preto, že sa z veľkej časti natáčal v Carnuntume, ho možno odporučiť každému, kto sa chce o tejto téme dozvedieť viac!
Samotné Carnuntum bolo vtedy často v centre dejín. Napríklad v roku 374 n. l. sa v meste zdržiaval Valentinián, čo je zaznamenané aj v antickej historiografii. Podľa neskoroantického autora Ammiana Marcellina, keď počas svojho ťaženia vstúpil do mesta, čakal ho smutný pohľad. Kedysi prekvitajúce mesto bolo opustené a schátrané:
"Keď potom vstúpil do Carnunta, mesta v prefektúre Illyricum, ktoré bolo teraz opustené a v ruinách, ..."
Práve tento obraz z antickej literatúry formoval náš historický pohľad na Carnuntum v neskorej antike. Vynára sa však otázka, nakoľko bol tento opis skutočne blízky pravde a či je reprezentatívny pre stav Carnunta. Pokrok v archeologickom výskume teraz prináša nové poznatky. Napriek reštrukturalizácii provinčnej správy zostalo Carnuntum dôležitým vojenským centrom na strednom Dunaji - podľa manuálu vojenskej správy boli v Carnuntume umiestnené legionárske jednotky a námorní vojaci pod velením prefekta. Nie všetko teda bolo schátrané a zničené.
Na prechode do neskorej antiky sa zmenila aj funkcia vojenských zariadení mesta. Múry legionárskeho tábora boli zosilnené a samotný tábor bol prestavaný vrátane inštalácie podlahového vykurovania, čo naznačuje zvýšenie komfortu bývania, pravdepodobne ako reakcia na blížiace sa chladné obdobie. Od 3. storočia sa pomocná pevnosť už nevyužívala na vojenské účely a chátrala. V južných okrajových zónach canabae (predmestia tábora) nálezy z konca 4. storočia poukazujú na úpadok sídliskovej aktivity, zatiaľ čo vo východných canabae sa uskutočňovala nová stavebná činnosť. Verdikt opäť znie, že to nebolo všetko zlé, aj keď sa vyskytli problémy.
Občianske mesto Carnuntum prešlo premenou. Po zemetrasení v polovici 4. storočia zostalo mnoho budov nevyužitých alebo neboli obnovené. Zároveň vznikli nové pohrebiská a niektoré budovy sa naďalej využívali, čo svedčí o zostávajúcom, ale zmenšujúcom sa počte obyvateľov. Na druhej strane boli postavené niektoré nové budovy, ako napríklad Pohanská brána, ktorá bola pravdepodobne postavená po zemetrasení. Celkovo sa mesto pravdepodobne zmenšilo a niektoré veci chátrali, ale Carnuntum bolo stále dôležitým regionálnym centrom.
Takže nie všetko bolo v neskorej antike zlé, aj keď región okolo Carnunta čakali nepokojné časy: Až do konca vlády Valentiniána I. vládol v ríši prevažne mier, čo sa dramaticky zmenilo s príchodom Hunov do západnej Európy. V roku 433 n. l. musel Rím odstúpiť značné časti provincie Panónia Hunom, čo sa dotklo aj Carnunta. Ani Valentinián nedospel k šťastnému koncu: po pobyte v Carnuntume sa presunul do zimného tábora v Brigetiu (Komárom, Maďarsko). Počas vyjednávania s kvádskou légiou sa tak rozzúril, že v dôsledku mŕtvice skolaboval a krátko nato zomrel. Na tróne ho vystriedal jeho štvorročný syn Valentinián II, ktorého vojsko vyhlásilo za cisára, ako to bolo v tom čase často zvykom.